Marketingovú školu som si vybrala z rôznych dôvodov, avšak zápal pre reklamu sa v tomto zozname nachádzal na dosť nízkej priečke (ak vôbec). Veľmi dlho som preto na otázku pri nedeľnom obede
–kedy už konečne prestaneš piť alkoholčo budeš robiť, keď doštuduješ, nevedela odpovedať.
Práca v marketingu ma zaujala pravdepodobne až vtedy, keď sa ľudia okolo mňa začali zamestnávať v rôznych agentúrach. Chodiť do práce raz za dva týždne, a ak už práca z kancelárie, tak z tulivaku s vyloženými nohami a v obklopení psov. To znelo ako niečo, čo by ma mohlo baviť! Akurát mi vtedy nikto nepovedal, že ak neplánujem byť freelancer na ultrakreatívnej pozícii na ¼ úväzok, môj bežný pracovný deň takto vyzerať nebude. Takže hurá, rozposielať životopisy.
Teraz tu sedím, o pár rokov neskôr, na accountskej stoličke, a to, že môj pracovný deň vyzerá inak, nie je žiadna tragédia. Ak by som sa naučila upraviť vo Photoshope aj niečo iné, ako svoje fotky v plavkách, možno by sa to trochu priblížilo vysokoškolskej predstave pracovného života. V žiadnom prípade ale neľutujem, že som sa nakoniec rozhodla ísť trochu inou cestou.
Existuje však zopár bodov, ktoré by som si priala sama sebe povedať počas môjho prvého pracovného dňa. Sú to myšlienky a presvedčenia, ktoré mi vŕtali v hlave dlhšie, ako bolo užitočné a teraz už viem, že nemali nič spoločné s reálnou situáciou:
1. predaj dom aj s babkou a kúp si bitcoin Nie si hlúpa zato, že nevieš hneď odpoveď na všetko
Najväčší stres som mala z toho, že mi zazvoní telefón a niekto na druhom konci sa ma spýta otázku, na ktorú nebudem vedieť hneď odpoveď. Ak by som nastúpila do práce dnes, prečítala by som si kolegov blog, v ktorom sa venuje aj tomu, ako prekonať strach z telefonovania a hotovo. Ale za mojich mladých čias takéto skratky neexistovali. Bola som si istá, že na to tu predsa som, aby som vedela každému so všetkým pomôcť a všetky problémy vyriešiť. Teraz už našťastie viem, že nikto odo mňa neočakáva jedným dychom odporúčanie minimálneho rozpočtu na kampaň, odnavigovanie klientovho programátora k dva roky starým úpravám a zároveň jedným očkom prekontrolovať, či tie grafiky, ktoré mi pristáli v maily, sú vhodné na tlač. Najdôležitejšie je vedieť, na koho sa s akou otázkou obrátiť a ako sa k odpovedi dopracovať. Priala by som si preto, aby medzi mojimi poznámkami z prvého dňa svietilo, že odpoveď: „Prezistím u kolegu, ktorý to má na starosti a ozvem sa naspäť,“ je tiež správna.
2. Nehanbi sa spýtať, keď niečomu nerozumieš
Teda, pýtať sa klienta, ako sa zapína mikrofón na Zoome sa hanbi aj ďalej. Pred kolegami sa tiež môžeš hanbiť, ak si ani na 10x nevieš zapamätať prístupový kód do budovy. Určite je ale väčšia hanba poslať klientovi plagát, ktorý vyzerá úplne inak ako očakával, keď ste nad zadaním strávili polhodinu a na konci ste sa zhodli, že je všetko jasné a zrozumiteľné. Tiež je v poriadku cítiť sa trápne pri zadávaní úlohy kolegovi štýlom – A čo ja viem, aký to má mať rozmer a kde to má byť použité. Ja neviem, či to chcú tlačiť doma na tlačiarni alebo to pôjde na stenu 16 metrovej budovy. No a už vôbec sa ma, prosím ťa, nepýtaj na to, ako sa správne píše ich značka. – pretože to je trápne. Je, samozrejme, veľmi dôležité vedieť správne odhadnúť, čo je otázka na klienta. Nechceme od klienta, aby nám presne nadiktoval rozloženie prvkov v obrázku, avšak dopýtať sa čo najviac doplňujúcich otázok hneď na úvod ušetrí mnoho času aj klientovi, aj agentúre. Omnoho horšie, ako opýtať sa otázku, na ktorú je možno pre niekoho samozrejmá odpoveď, je odovzdávať zadanie na xykrát kvôli tomu, že až po prvej verzii zistíme, že ide o príspevok na Instagram a nie o tlačený materiál do novín.
3. Povedať nie hneď je lepšie ako povedať najprv áno a nakoniec nie
Samozrejme, klientom sa snažíme vždy vyjsť v ústrety. Mnohokrát nastala a mnohokrát nastane neočakávaná situácia, kedy treba niečo na poslednú chvíľu upraviť, prestaviť, spustiť či zastaviť aj napriek tomu, že v ten deň s tým už nikto nepočítal. Ak mi ale za deň zavolá 10 ľudí s tým, že potrebujú ešte dnes upraviť tie drobnosti na webe, ktoré zaberú programátorovi minimálne 2 hodiny, je omnoho lepšie klientovi na rovinu povedať, že bohužiaľ, najskôr v priebehu zajtrajška, ako prikývnuť a následne oznámiť programátorovi, že dnes má nočnú alebo sa naučiť za polhodinu programovať. Aj napriek tomu, že v tom momente to neznie ideálne, je naozaj dôležité byť úprimný a povedať reálny termín hneď, než následne buď tŕpnuť, či to stihneme alebo na konci dňa volať klientovi, že sme to nakoniec nestihli.
4. Ak niečo sľúbim, spravím všetko preto, aby som to dodržala
Mala by to byť samozrejmosť a nakoľko v bode vyššie som sa naučila nesľubovať nesplniteľné, som na dobrej ceste. Ak sa však stane niečo neočakávané, kvôli čomu dohodnutý termín nestíhame, najhoršie možné riešenie je čakať a dúfať, že klient zabudol, prípadne sa spoliehať na to, že vzhľadom na to, že sa neozval, asi mu to nesúri a podobne. Vždy je dôležité klienta upozorniť vopred, ak sa náhodou stane, že dohodnutý termín nevieme z akéhokoľvek dôvodu dodržať. Bez ohľadu na to, že viem, že tam máme ešte týždeň rezervu alebo že to je niečo, čo klient nepotrebuje mať súrne v ten deň. Na výstup od nás môžu nadväzovať ďalšie naplánované kroky, o ktorých nevieme, ďalšie interné schvaľovacie kolečko a tak ďalej. Preto, ak sa náhodou oneskoríme s čímkoľvek, pri čom bol sľúbený termín odovzdania, je dôležité klienta o tom informovať. Viem, akú si časom vytvorím mienku o niekom, kto mi desaťkrát sľúbi, že v pondelok to bude hotové a ja sa musím vo štvrtok pripomenúť, pretože nemám ani výstup, ani žiadnu informáciu. A do tejto kategórie určite nechcem zaradiť ani seba, ani agentúru, v ktorej pracujem.
5. Klient nie vždy vie, čo chce (aj napriek tomu, že si často myslí opak)
Ešte včera Zo začiatku, keď mi napríklad grafik vrátil zadanie s tým, že to nemôže zapracovať, pretože v dizajn manuále to je zadefinované úplne inak, hovorím si, čo sa do toho staráš, ani som si nevedela predstaviť, že volám klientovi, že jeho fantastický nápad určite neodporúčame pripraviť. A že to logo už jednoducho nemôže byť väčšie. A že tú žltú na ružovej nebude dobre vidieť. A že s týmto rozpočtom nebude mať výsledky, aké očakáva. Teraz, po pár príjemných rozhovoroch chápem, a naštastie aj väčšina klientov, že agentúra neslúži iba na to, aby vykonala, čo nadiktujú, keď práve nemajú prístup k počítaču a nevedia si to nastaviť sami. Chápem, že mojou úlohou nie je iba zdvíhať telefóny a prikyvovať na všetko, čo zaznie. Úlohou mojich kolegov tiež nie je pripravovať všetko do bodky podľa toho, ako si to klient želá. Práve naopak, našou úlohou je spraviť všetko pre to, aby sme všetci zúčastnení pochopili, čo a prečo je v danej situácii najlepšie riešenie. Určite si nikto nepomyslí, že je to neochota vyjsť v ústrety, ako som sa pri prvých razoch obávala.
Okrem vyššie vymenovanovaného existuje určite ešte mnoho zistení, ktoré by som si odkázala – Choď na ten skorší autobus, takto budeš utekať a prídeš na pohovor spotená aj na miestach, kde si nevedela, že sa dá potiť. Nejedz tu fazuľovú polievku a cesnakový langoš na obed, keď máš poobede 2 stretnutia. Oklam kolegov, že bývaš niekde úplne inde, ak nechceš, aby od teba celý čas pýtali drogy horalky.
A najväčší klenot, ktorý by som vymenila za akúkoľvek pracovnú vedomosť na záver – Nemusíš si vypiť na prvom teambuildingu v priebehu polhodiny s každým a už vôbec nie meniť druhy alkoholu podľa toho, kto čo pije.